Cvicte.sk

Odpovede nielen na tieto otázky vám dá vášnivá bežkyňa a autorka knihy Beh ťa zmení, Angelika Kutišová.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste začali behať?

V podstate nič špeciálne. V jeden večer prišla kamarátka, či s ňou nejdem behať, lebo začala trénovať na desiatku. Netušila som, čo je desiatka a v ten večer som sa na ňu pozerala ako na mimozemšťana. Práve som uložila dieťa spať a do nasledujúceho dojčenia som mala asi tak dve a pol hodiny. Pýtala som sa samej seba, či mám, alebo nemám ísť. Napokon som nešla. No už som mala „chrobáka v hlave“ a na druhý deň som si obula tenisky a vybehla von.

Takže beh vás napokon chytil za srdce… Čím konkrétne vás dostal? Nikdy ste nerozmýšľali nad iným športom?

Keďže som si fúrou rôznych cvičení prešla a dlhoročne vydržala jedine pri behu, domnievam sa, že beh si vybral mňa :). Avšak zrejme to má aj úplne jednoduchý dôvod, ktorým je dostupnosť a tiež efektivita. Pre mňa v prvom rade časovo-logistická a výkonnostná. To znamená, že za športom nemusím nikam cestovať, len si obujem tenisky a idem priamo z domu. Zároveň sa nemusím prispôsobovať organizovaným hodinám alebo trénerom. Je to pre mňa maximálne dostupné a pohodlné. Aktuálne máme mladšiu dcérku ešte vo veku, že ju na tréningy vodíme. Pre mňa tento čas predstavuje 4 tréningy, nie 4 kávy a hodinu četovania, ale 4 behy „zadarmo“. Ak totiž idem behať podvečer z domu, už riešim, či majú deti čo jesť, či je doma všetko urobené a či vôbec môžem ísť behať. Počas jej tréningov nemusím nič, iba na ňu čakať a to je úplne úžasné. No a pre mňa to predstavuje aj efektívny tréning, lebo intenzitu behu prispôsobím času, ktorý na beh mám.

Prezradíte, čomu konkrétne ste sa venovali okrem behu?

Zo všetkých športov som sa najdlhšie venovala karate, a to od základnej až po vysokú školu. Dlhé roky som chodila aj na ženské skupinové cvičenia. Veľmi ma to bavilo, ale v podstate beh je moja najdlhšia disciplína. Čo ma v mladosti nebavilo, bola joga. Teraz ju mám rada. Absolvovala som aj jeden kurz pole dance, teda tanca pri tyči, v rámci ktorého som požiadala trénerku o čisto technický prístup bez tanečných prvkov. To ma tiež bavilo.

Poďme späť k behu, ktorý je vašou srdcovkou. Ako si spomínate na svoje bežecké začiatky?

S odstupom času konštatujem, že môžem byť rada, že som vôbec pri behu zostala. Prvý mesiac som totiž robila typickú začiatočnícku chybu, že som šla na plný plyn, a tak ďaleko, ako som len vládala. Boli to síce len 3 km, ale, našťastie, som si rýchlo uvedomila, že musím spomaliť, lebo už nikdy viac behať nepôjdem. Zaujímavé je, že som zo začiatku nemala žiadnu konkrétnu motiváciu – len spoločnosť kamarátky. Potom som si vymyslela, že by som mohla schudnúť a neskôr zabehnúť už spomínanú desiatku. To prvé nevyšlo, no druhé áno a zrodila sa láska k behu.

Čo vám pomohlo počas prvých mesiacov vytrvať pri behu?

Domnievam sa, že práve parťák pri behu, teda kamarátka. Zároveň sme netlačili na pílu. To znamená, že sme chodili behať 2 – 3 razy týždenne a nemali žiadne očakávania, čo sa týka času alebo vzdialenosti. Skôr sme sa snažili behať v tempe, pri ktorom sme sa dokázali rozprávať. Dnes už vieme, že v aeróbnej zóne, a teda veľmi múdro. Určitú rolu zohralo zrejme aj to, že som začala behať počas rodičovskej dovolenky a naše dieťatko bolo v tom čase dosť náročné, a zrejme som sa aj ventilovala, hoci si nepamätám, či to bolo vedome. Avšak veľmi dobre si pamätám na to, že približne po 9. mesiacoch, čo som považovala za nádhernú symboliku, som už behať musela ísť. To znamená, že som neriešila, aké je počasie, či sa mi chce, alebo nechce. Jednoducho som išla. Vedela som, že po behu mi bude úžasne. Myslím si, že po zhruba roku to bola na chvíľu aj jemná posadnutosť. Ale považujem to za prirodzený vývoj „bežiaceho človeka“.

Každý bežec sa stretne s krízami. Ako ste ich prekonávali vy?

Keď bežca zastihne bežecká kríza, je to neľahká vec. Povedala by som, že sa jedná o veľkú paniku v duši bežca. Veľkú krízu som nemala, no mala som jeden slabší rok, keď jediným mojím dlhým behom bolo zabehnutie 18-tich kilometrov. Bolo to vtedy, keď mi zomrel otec. Ostatné krízy boli skôr fyzické, nie mentálne vyhorenie. Jednalo sa o pretrénovanosť a následnú únavu. Posledné dva roky si dávam tri týždne úplne bez behu – je to náročné vydržať, ale pomáha to.

Ste aj autorkou knihy Beh ťa zmení. Čo vás priviedlo k jej napísaniu?

Po prečítaní troch kníh o zahraničných ultrabežcoch som zistila, že sa s nimi neviem stotožniť. Nebavili ma, lebo boli pre mňa nereálne, nerealizovateľné. Bolo to v období, keď som zistila, že existuje polmaratón, maratón a aj ultramaratón a zároveň som spoznávala mnohých bežcov. Ich príbehy ma zaujali oveľa viac, pretože to boli ľudia, ktorí mali rodiny, deti, prácu a tiež si museli rozdeľovať čas medzi povinnosti a beh. Tiež mali k dispozícii naše krásne Slovensko, aby trénovali. Napriek tomu dosiahli veľké úspechy. Spočiatku som ich len obdivovala a potom vznikla myšlienka spojiť celý tento vývoj do knihy. Ponúknuť čitateľom motiváciu a inšpiráciu prostredníctvom slovenských bežcov, ktorá je dosiahnuteľná pre väčšinu aj amatérskych bežcov. Týmto spôsobom sme zároveň bežcom predstavili aj niekoľko zaujímavých podujatí, na ktoré sa môžu prihlásiť.

My, ktorí športujeme, vieme, že pravidelné cvičenie nie je len o zdraví a postave, ale napríklad aj o zvýšení sebavedomia. Ako zmenil život beh vám a vôbec vás samotnú?

Neviem, či to je bežné, ale ja to mám v hlave nastavené tak, že pohyb je zdravie – jednak kvôli pohybovému aparátu človeka, jednak pre mentálne zdravie, a jednak pre metabolické zdravie. Zdravie je niečo, čo si vyžaduje dlhodobý plán, dlhodobú investíciu, pretože po niekoľkých desiatkach rokov sa ozve a ukáže nám, čo sme doň vložili. Čo sa týka postavy, ťažko povedať, ako by som vyzerala, keby nebehám. No pred bežeckým obdobím som mala menej kíl a aj menej rokov :). No a sebavedomie? Tak napríklad, ak by sa niečo stalo mame a ja budem musieť k nej dobehnúť do Dunajskej Stredy, lebo nijako inak sa tam nedostanem, tak viem, že dobehnem.

Prezradíte aj konkrétne, ako vás beh zmenil?

To je niečo podobné, ako keby ste sa pýtali rodiča, ako ho zmenilo dieťa. Všetko je iné. Zmenia sa priority, pohľady, pocity. To sú tie veci, ktoré sa nedajú povedať niekoľkými slovami, ale životnými príbehmi áno. Mnohí ideme „do behu“ s tým, že chceme schudnúť a nakoniec nám zmení život. Je to jednoducho tak.

Ste skúsená bežkyňa. Čo by ste poradili tým, ktorí chcú začať a aj vytrvať? Čo je kľúčové?

Podľa mňa je dôležité mať na pamäti, že menej je viac. To znamená, že oddychu a regenerácii treba venovať rovnako veľa času ako behu. Treba si uvedomiť, hlavne ak niekto dlhé roky nič nerobil, že telo potrebuje čas. Na jednej strane je tu eufória, ktorá začiatočníkov ženie deň čo deň trénovať a po roku príde vyhorenie. Na druhej strane sú tu rôzne bolesti. Veľmi často počúvame, ako sa ľudia sťažujú, že ich z behu bolia kolená. Nie je to tak. Kolená ich nebolia z behu, ale z toho, že roky nič nerobili a začali sa hýbať. Ľudské telo je stvorené na to, aby sa hýbalo, a keď to tak nie je, potom umiera. Aj preto treba začať pomaly, s rozumom.

Aké sú vaše úspechy v behu a čo by ste chceli v tomto smere ešte dosiahnuť?

Mojím úspechom v behu je to, že som začala. Nemám žiadne objektívne, merateľné úspechy, hoci raz som vyhrala maratón na Skalke a raz 12-hodinový beh Sky run. To, že behám, že pomáham behať druhým, že o behu nahlas hovorím, to je môj subjektívny úspech. A takisto spätné väzby – bežecké radosti a úspechy iných sú pre mňa veľkou radosťou. Páči sa mi filozofia, že cesta je cieľ. Tak vnímam život aj ja. Nemám žiadny bežecký sen vo forme konkrétneho behu, vždy si ich vyberám spontánne. Možno snívam o tom, že raz, keď budem na dôchodku, bez povinností a s kopou voľného času, tak budeme taká babská skupina, čo budeme vymetať bežecké preteky a fitnescentrá :).