Cvicte.sk

Sajfa je známy nielen ako moderátor, ale aj milovník behu. Zúčastnil sa niekoľkých maratónov, pretekov Spartan Race a Iron Man,  triatlonu a tento rok je ambasádorom projektu Wings for Life. Aktuálne sa zdokonaľuje v plávaní, pretože viac ako bežecké preteky ho láka triatlon, teda preteky, ktoré nie sú len o behu, ale aj o bicyklovaní a plávaní. Ako si spomína na svoje športové začiatky a čo odporúča tým, ktorí chcú s behom začať? Nielen to, ale aj veľa ďalších zaujímavostí prezradil v rozhovore.

Kedy ste začali so športom?

Trošku intenzívnejšie až vtedy, keď som mal 25, alebo 26 rokov.

Dovtedy ste vôbec nešportovali?

Nehovorím, že som bol úplné „jelito“. Samozrejme, keď bola telesná výchova, tak som nesedel na lavičke s výhovorkou, že mám menštruáciu a nebudem cvičiť. Pohyb ma vždy bavil. Počas strednej školy som hrával aj bratislavskú hokejbalovú ligu, ale tiež iba kvázi na amatérskej úrovni. Viac som sa začal hýbať, až keď som prestal fajčiť. Začal som viac chodiť do posilňovne, ale to ma až tak nebavilo. Dvíhať železo a ukladať ho na to isté miesto, to mi pripadá čudné. Ale ako doplnok je fitnes centrum určite skvelé.

Ako dlho ste chodili do fitcentra?

Trvalo to niekoľko rokov, ale nebolo to nič také, čo by ma nadchlo. Jednoducho, keď chce človek športovať a zlepšovať sa, musí mať plán. Musí sa tomu venovať. Osobne si myslím, že veľa ľudí chodí do posilňovne na stacionárny bicykel či bežiaci pás, čítajú si pri tom časopis a po dvoch mesiacoch sú „nasratí“, že neschudli. To je dlhodobejší proces a hlavne musí mať systém. Osobne som vždy preferoval trénera, resp. sprievodcu, ktorý vedel, čo robí. Ale nikdy som nemal zámer, že chcem cvičením schudnúť. Prišlo to s tým, že som prestal fajčiť.

Cvičenie vo fitcentre teda nebolo to pravé orechové, preto ste začali s behom?

Mňa to bavilo, ale nebolo to niečo, čomu by som sa venoval 4-5 ráz týždenne. Chodil som cvičiť 2-3 razy týždenne. V posilňovni som išiel niekoľkokrát aj na bežiaci pás. V tom čase mi môj tréner Tomáš povedal, poďme na beh Devín – Bratislava.  Poďme to vyskúšať. Veď je to len 11,6 km, ktoré človek zvládne. Rozhodli sme sa ísť spolu. Predtým som si bol niekoľkokrát na páse vyskúšať, čo znamená 15-20 minút bežať a potom sme šli rovno na Devín. Pamätám si, že sme to zabehli v čase pod 60 minút. Bolo to príjemné. Dokonca aj v rádiu som spomínal, aké to bolo super. Potom mi zavolal jeden človek, že by chceli pomôcť košickému maratónu. Spýtal sa ma, či by som sa nechcel zapojiť do jednej skupiny a trénovať pod dohľadom trénera na maratón. Beh na Devín bol v apríli a maratón v Košiciach v októbri.

Ísť z bežiaceho pása rovno na beh 11,6 km je pomerne rýchly štart. Mnoho ľudí, keď začína s behom, má problém zabehnúť v kuse 3-4 kilometre. Čím to bolo, že ste to zvládli? Bolo to vekom alebo fyzickou pripravenosťou?

Myslím si, že nejaké fyziologické predpoklady na to mám. Napríklad som nebol obézny, mám stabilnú váhu, takže jemný „bežecký“ základ som mal. Myslím si, že ak má človek v poriadku kolená, bedrové kĺby, členky a nemá 120 kíl, tak sa na maratón dá za 4 mesiace pripraviť.

Po behu na Devín ste sa začali pripravovať na košický maratón. Ako vyzeral tréning pod dohľadom trénera?

Začal som behať systematicky. Jedna vec bola nabehať objem, teda kilometre. Potom som absolvoval aj tréningy, ktoré boli objemovo menšie, ale rýchlejšie. Môj cieľ bol, aby som zabehol svoj prvý maratón do 4 hodín. Urobil som to za 3:45. Poznám však rýchlejších bombardérov aj na amatérskej úrovni. Ja som taký priemerny bežec.

Tréningy boli zamerané iba na beh?

Pravdupovediac, iba sme bežali. Aktuálne je to už komplexnejšie, pretože sa viac sústreďujem napríklad na plávanie. Tretí rok chodím plávať 4 razy do týždňa. Až tak veľa nebehám kvôli triatlonu. Beh je niečo, čo ma baví, ale už nebežím 60 km týždenne, snažím sa naučiť plávať.

Aký čas ubehol od prvého maratónu?

Ten bol v októbri 2008. Potom som absolvoval maratón v Chicagu, New Yorku a ďalšie preteky, a to najmä polmaratóny.

Prezradíte nejaké zážitky zo zahraničných maratónov?

Ak to človek robí pre seba a má možnosť vidieť kúsok sveta vďaka behu, mal by to využiť. Pre mňa bol košický maratón zážitok. Atmosféra tam je každý rok výborná. O rok sme šli na maratón do Chicaga. To je jeden z piatich najväčších maratónov sveta. Na štarte je 40-tisíc ľudí. Panuje tam neuveriteľná spolupatričnosť, pozitívna nálada a obrovská energia. Tam som zabehol najlepší čas. Bolo to 3:24. Potom prišla kríza a začal som behať menej.

Aj napriek úspechu v Chicagu?

Áno, pretože behu bolo veľa. Vtedy mi jeden kamarát povedal, že skončím pri triatlone, teda pridám k behu bicykel a plávanie. Beh už nebude primárna vec. Vtedy som to ešte extra neriešil. Potom som sa k behu spätne vrátil. Je dôležité mať cieľ, pripraviť sa naň a nebáť sa, ak som mesiac nebehal. Niekedy je potrebné si od behu oddýchnuť, ak to človek robí na amatérskej úrovni, aby sa mu beh nesprotivil. Aj ja som touto fázou prešiel. Z behu 5-krát do týždňa bol beh 2 razy do týždňa. Nuž a potom som objavil bicyklovanie a plávanie.

Aké triatlony máte za sebou?

Bol som na dvoch polovičných, teda Half Iron Manoch. Jeden v Zell Am See v Rakúsku. Tam sa 1,9 km pláva, 90 km sa bicykluje a beží sa polmaratón. To bol skvelý zážitok. Druhý som absolvoval na domácej pôde na Orave - Oravaman. Je výborný, pretože je tam veľké prevýšenie. Je to náročný horský beh, pretože sa behá po hrebeňoch. Tento rok sa chcem zúčastniť tiež.

Čo z triatlonu bolo pre vás najnáročnejšie?

Úplne jednoznačne plávanie. To hovorí každý, kto sa tomu nevenoval v detstve. Na chalanoch, ktorí sú dobrí v plávaní, vidieť, že sa tomu venujú od šiestich rokov. Pritom nemusia plávať závodne.

Naopak, čo bolo z triatlonu najjednoduchšie?

Mne osobne pripadá najjednoduchšie bicyklovanie. Aj keď paradoxne je v triatlone najdôležitejší. Pozor, ani na bicykli však nie som  žiadny bombardér.

Zaspomínajte si ešte na prvý triatlon. Čo by ste odporučili človeku, ktorý sa naň chystá po prvý raz v živote?

Poviem úprimne, polovičný Iron Man bol pre mňa jednoduchší, ako napríklad olympijský triatlon, na ktorom sa pláva 1,5 km, 40 km sa bicykluje a 10 km sa beží. Objemovo je to polovica, lenže tým, že sa ide menej kilometrov, ide sa raz tak rýchlo. Ísť na bicykli rýchlosťou skoro 40 km za hodinu trasu 40 kilometrov je brutálne. Môže sa ísť aj v tzv. háku, teda môžete ísť ako skupinka. Ten človek, ktorý je za vami, sa šetrí. Ak sa ľudia striedajú, dá sa ísť veľmi rýchlo. Aj pri behu vás to núti zrýchľovať, pretože je to krátka vzdialenosť. Čím je vzdialenosť dlhšia, tým si to človek lepšie rozloží.

Toto môže byť pre začiatočníka, ktorý do toho nevidí, zradné

Áno, lebo zistí, že je to kratšia vzdialenosť, ale všetci idú raz tak rýchlo.

Ako je to momentálne u vás s tréningom?

Mám zafixované, že potrebujem raz denne niečo fyzicky robiť. Idem si zabehať, zaplávať... Aj keď niekedy cez víkend deň nerobím nič, to je samozrejmé. Závisí to aj od okolností. Odkaz pre začiatočníkov je, že sa treba hýbať buď sám, alebo s niekým. Navyše pohyb „čistí“ hlavu. Nerozmýšľam vôbec nad ničím, alebo si myšlienky utriedim.

Jeden z najbližších behov, ktorý Vás čaká je Wings for Life. Dokonca ste vzali rolu ambasádora. Čo vás na tomto behu zaujalo?

Nebránil som sa tomu. Pripadalo mi to prirodzené. Minulý rok som nebol, tak sa teším. Je to veľká bežecká spoločenská udalosť. To je niečo podobné, ako keď sa snažím nevynechať ani jeden bratislavský maratón. Mám k tomu osobný vzťah.

Na Wings for Life máte svoj tím. Aké sú očakávania?

Som zvedavý, aká bude trať, počasie. Ak to bude niekde medzi 22-25 kilometrov, tak to bude v pohode a mohol by som to zvládnuť. Nechám sa prekvapiť. Minulý rok napríklad fúkalo a bolo to náročné. Teraz je zvolená iná trasa, tak verím, že počasie vyjde. Koná sa to v jednu hodinu po celom svete, to je krásna symbolika.

Ako to vyzerá s tímom? Koľko ľudí sa prihlásilo?

Netuším. Z času na čas to pozerám, ale momentálne neviem. Prednedávnom tam bolo 30-40 ľudí, keď som sa tam pozeral.

Nedávno ste spolu s bežeckým trénerom Martinom Mataninom robili prednášku o behu. Čo ste mali za úlohu? 

Z mojej strany to bolo o vlastných skúsenostiach a zážitkoch venovaných ľuďom, ktorí chcú zabehnúť polmaratón. Pomôcť im, ako sa naň pripraviť. Vzal som to po svojom. Je dôležité, povedať si, že chcem zabehnúť svoj prvý polmaratón. Nie je to iba o príprave, ale aj o okolí. Teda o angažovaní detí, priateľky, manželky. Oni sa stanú zdrojom energie, ktorý mi pomôže.

Zdrojom energie sú podľa vás najmä najbližší. Čo ešte pomôže?

Pre mňa je napríklad dôležitý aj výber bežeckého oblečenia. Držím sa hesla, že keď to nejde, nech to aspoň dobre vyzerá. Keď som sa pripravoval na maratón v New Yorku, tak som si objednal z ich stránky tričko s nápisom, že sa pripravujem na maratón 2011. Vždy keď som sa na to tričko pozrel, pripomenulo mi cieľ. Nechcem to podceňovať, ale polmaratón nie je až taká vážna záležitosť. Aj keď závisí to od stanoveného cieľa. Polmaratón podľa mňa zabehne každý, keď sa aspoň trochu sústredí na prípravu. Pre mňa je dôležitejšie, s kým to človek robí, pre koho to robí...

Aspekt behať pre niekoho spomína málokto

Beh väčšinou vyzerá ako egoistický šport. Pri futbale to neplatí, pretože si musíte nahrávať, aby ste sa dostali k bránke a dali gól. Nemyslím si, že beh je iba o jednom človeku. Napríklad milujem, keď si idem zabehať s frajerkou. Je to pohodička a môžem ju trošku „hecovať“ k výkonu. Jej radosť z behu je aj mojou radosťou! Minule sme išli spolu a s „prstom v nose“ dala 10 km hlboko pod hodinu. Bola šťastná. A vtedy som aj ja.

Zdroj foto: Matej Sajfa Cifra