Cvicte.sk

Akému športu sa aktuálne venujete?

Momentálne sa najviac aktívne venujem behu, nie triatlonu, ani nič týmto smerom. Ide o beh zameraný na trail, čiže beh do kopcov. Keď som začínal, tak na betóne. Teraz behávam polmaratóny, ale keď môžeme, tak beháme v lese.

Zvyknete behať sám?

Minimálne polovicu behov behám sám, ale druhú polovicu vždy, keď sa pošťastí, beháme so susedom. V rámci firmy máme tiež bežecký klub M.R.C.I.N.A. (Martinus Running Club Internet Nerd Athletes, pozn. redakcie). Tvorí ho aktívne do 10 ľudí z firmy, pasívne ďalšie desiatky  a chodievame na rôzne preteky, závody. Minulý rok sme bežali od Tatier k Dunaju, aj tento rok plánujeme.

Stal sa teda beh firemnou kultúrou?

Do istej miery áno, ale nenazval by som to zasa až firemnou kultúrou v tom, že by to robili všetci. Vo firme je nás asi dvesto, ale máme podľa mňa tak do 10 bežcov, ktorí do toho dávajú naozaj veľmi veľa. A potom možno ďalších 10, 20, 30, ktorí sú takí, že si chcú odbehnúť napríklad beh Devín – Bratislava. Alebo, áno, pôjdem si odbehnúť 5-kilometrový beh, čiže behajú tak, že raz za dva týždne, potom mesiac nič a zasa 3-krát do týždňa. Ale som rád, že sa to hýbe. Máme aktívnych aj cyklistov, čo chodia do práce na bicykli alebo aj na rôzne akcie. To sú ďalšie desiatky ľudí. Dá sa povedať, že u nás pracuje veľa ľudí, ktorí sa hýbu.

Pamätáte si na svoje bežecké začiatky?

Ja som začal behať v roku 2006. Začal som, no... Nenávidel som beh. V živote som v škole neabsolvoval 12-minútovku, vždy som mal prichystanú výhovorku. Potom sa objavil nike +, to bol taký čip, ktorý sa pripájal k ipodu, to tu ešte nebolo GPS. Iba to meralo, že koľko zabehnete. To mi bratranec priniesol z Ameriky, nejaké dva týždne potom, ako to vyšlo. Povedal som si, že keď mi to do počítača bude dávať grafy, tak to by mi mohlo stáť za to. Prekonám sám seba a zabehnem si, aby som videl, ako mi tam tie grafy pribúdajú. Toto stálo na začiatku toho, že som nejako postupne prekonal blok toho, že nebudem behať. Motivovali ma tie kilometre, pribúdali prvých 5, 10, 20, 50, 100 km... Tie prvé roky boli naozaj také, že klasika, keď to človek nikdy nerobil, tak je nadšený a ide behať 5-krát do týždňa. Po 2 týždňoch, samozrejme, vyhorí, pretože vôbec nevládze, nič nezabehne, má pocit, že sa nezlepšuje a potom pol roka zase nič. Potom som to skúšal znova a znova. Takýchto reštartov som mal možno 5 až nakoniec, môžu to byť 2-3 roky dozadu, sa mi podarilo behať niekoľko mesiacov vkuse.

Čo presne bolo tým zlomovým bodom, že ste začali behávať pravidelne?

Najväčším zlomom bolo, keď sme sa v nejakej pochabosti prihlásili na polmaratón. To boli dva mesiace tréningu. Bežal sa vo februári minulý rok a prihlásili sme sa tam na Silvestra. Našťastie som už dovtedy niečo behal, nešiel som teda úplne od nuly, ale musel som „makať“, pretože dovtedy som zabehol najviac 10 km. Dostať sa za mesiac a pol na polmaratón bola pre mňa výzva. Tým pádom som si urobil program a dodržiaval som ho. Potom sme šli na ďalšie polmaratóny a tam sa to rozbehlo. Tréningový plán bolo asi najviac, čo ma pri tom udržalo, čo mi pomohlo prekonať aj lenivosť, výhovorky... Keď som si urobil plán, alebo nejaký stiahol z webu, tam bola obrovská výhoda, že jeden deň som musel ísť, ale zajtra som mal voľno. Čiže som vedel, že bude deň, keď budem oddychovať. To veľmi pomáha, pretože v tento deň vám to už aj trochu chýba, chcete ísť.

Motivuje Vás pri behu najviac to, že vidíte výsledky?

Áno, meranie je pre mňa dosť motivačné. Vidím, koľko času som zabehol celkovo, koľko času som tým strávil. Samozrejme aj to, že vidím, ako sa zlepšujem. Aj k behu v kopcoch som sa dostal veľmi podobne. Rok som behal, ale bol som presvedčený o tom, že do kopcov ma nikdy nikto nedostane. Bývam v Záhorskej Bystrici, inak som z Martina, tam je veľa kopcov. V Martine som to neznášal a nechcel som behávať práve pre tie kopce.

Ako sa behá do kopcov?

Kopce sa zdolávajú ťažko. Stále máte v sebe, že by ste sa chceli zlepšovať, ísť rýchlejšie. Lenže v kopcoch nebeháte rýchlejšie, v úvode je to skôr pomalé. Tam chýba tá odmena, že keď idete po rovinke, tak si odmeriate dĺžku a o mesiac ho zabehnete o niečo rýchlejšie. Pri kopcoch máte stále pocit, že beháte pomaly. K behu po kopcoch som sa dostal tak, že som si povedal, že sa chcem ísť vyvetrať do lesa. Asi štyri razy som stál, mal som pocit, že tam budem zvracať, ale keď som vybehol na ten kopec, to bolo fajn. Potom som sa rozbehol dole, to bolo skvelé a „pohodička“. Začalo ma to veľmi baviť. Zistil som, že mi to pomáha aj pri behu po rovine, lebo tam iným spôsobom trénujete výdrž a všetko. Tiež tam vidieť to zlepšovanie sa. Už teraz ho vidím. Kopec, ktorý som vtedy po prvýkrát vybehol za 22 minút s tromi prestávkami, teraz ho dávam za 15 minút.

V čom vidíte najväčší rozdiel pri behu po rovine a do kopca?

Podľa mňa to je variabilita, na kopci je zaujímavý terén, cestičky. Na rovine, ak nechcete vyslovene behať uličky, sa nezriedka stane, že vidíte pred sebou pol kilometra, kilometer, iba sa to tam tiahne a idete. Pri kopcoch, to nemusia byť iba hory, môže to byť cesta s normálnym prevýšením, ale každú chvíľu sa vám otvára nový pohľad. Aj keď bežíte cez les, je tam úplne iná atmosféra, počujete šum lístia, občas prebehne nejaká srnka, skončíte na nejakej čistinke a zasa sa vám otvorí nejaký výhľad. Zbehnete dole, zasa vybehnete.

Má to skrátka svoju atmosféru...

Áno. Je to zaujímavé aj z bežeckého hľadiska, nie že iba „peckujem“, ale občas musím  niečo preskočiť, obísť, takže je to také zaujímavejšie.

Máte trénera, alebo idete svojou cestou?

Nie že by o nás vyslovene niekto dbal. Veľa vecí sme si naštudovali, skôr si tak navzájom hovoríme. Dostal som od manželky, za čo sa doteraz hanbím, že som to nevyužil, poukaz na trénera. Ja som si to naozaj želal, mám to poznačené už pol roka ako pripomienku, že mu musím zavolať, ale ešte som sa k tomu nedostal. Teraz, čo sme boli na bežeckom kempe, tam sa nám venoval Marcel Matanin, takže tam nejaké veci boli. Tým, že beháme už relatívne dosť, sledujeme a čítame o tom články, tak sme takí samoukovia. Je mi jasné, že keby sme na to od začiatku išli cez trénera, tak sa do formy dostaneme oveľa rýchlejšie.

Aké sú Vaše očakávania od trénera?

Primárne v tejto fáze u mňa asi odstránenie nejakých zlozvykov, ktoré si človek už ani neuvedomuje, že môže mať. Alebo si ich uvedomuje a nevie, ako ich odstrániť. To nie je len o riešení došľapu a pod. Veci si síce naštudujete, skúsite ich aplikovať do praxe, ale neviete, či to robíte dobre. Cítite, že tam dopadáte, ale treba byť viac v predklone, alebo sa viac vystrieť?

Ste šéfom siete kníhkupectiev Martinus. Ako veľmi vám pomáha literatúra pri behu?

Dosť. Hlavne dve knihy, ktoré mali motivačný efekt. Treba vidieť všetky rozmery behu a športu, vidieť úspechy ľudí, pády, inšpirácie. Napríklad Scott Jurek si na nejakom ultramaratóne vyvrtol členok, napuchol mu. Po chvíli si ho obviazal a povedal si, že to dá a preteky vyhral. Samozrejme, to sú tie extrémne prípady. V každom športe sa takéto niečo nájde. Ale keď sa už venujete nejakému športu a dostanete sa do hĺbky, viete to doceniť, viete, čo to znamená, to vám aj pomôže napríklad vtedy, keď vám je ťažšie. Skôr sú to také tie podvedomé veci, ktoré si myslím, že vyplávajú v tých správnych momentoch. Keď sa vám aj nechce behať, spomeniete si, že aj on mal tie isté problémy.

Motivačné knihy majú svoj zmysel. Pomohlli Vám aj knihy iného žánru?

Malá červená kniha o behaní bola veľmi zaujímavá. Z nej sa dalo dozvedieť veľa aj o strave, pitnom režime, o tom, ako nastaviť tréningy, v akom tempe behávať, atď. Nie je to o tom, že by som teraz mal prečítané všetky takéto knihy. Skôr mám prečítané nejaké 3-4 knihy a z nich som sa snažil niečo vytiahnuť. K tomu ešte boli články na internete, časopisy zamerané na beh.

Čo máte na behu najradšej?

Tu fázu po dobehnutí. To, keď si poviem, že som to dal. Niekedy sa cítim zničený, niekedy zasa úžasne. Počas samotného behu mávam často v hlave to, zastav, je to zbytočné, nechce sa mi, idem len sem a otočím sa a idem späť domov. Potom príde fáza, že super, som rád, že som sa neotočil, že som zabehol ešte ďalej, ako som chcel. Čiže počas samotného behu je to dosť taký dialóg so samým sebou. Niekedy nad tým nerozmýšľam, niekedy zasa rozmýšľam nad inými vecami a neviem, ako mi to ubehne. Naučil som sa však to, že keď si už obujem topánky, tak to dobehnem. To je ten najdôležitejší krok. Stáva sa, že 20 minút rozmýšľam, idem nejdem, už som mohol byť aj naspäť. Oblečiem si tričko a už je to vybavené. Nepamätám si, že by som si iba obliekol tričko a potom ho vyzliekol, že nejdem. Vďaka športu sa cítim lepšie. To je niečo, čo nedokážeme úplne posúdiť, lebo na to má vplyv mnoho iných vecí. Je super pocit, už len postaviť sa na váhu a vidieť, že tam je o 10 kg menej ako možno pred dvomi rokmi.

Aký zmysel Vám dáva beh?

Chodieval som do fitnescentra, ale tam ma už nikto nedostane. Vydržal som tri mesiace, bolo to fajn. Keď som nemusel, prestal som. Nič ma však zatiaľ neudržalo tak ako beh z týchto aeróbnych športov. Myslím si, že keby som nebehal, tak by som sa necítil tak dobre. Od tela chcem relatívne dosť v zmysle práce a celkového nasadenia. Tým pádom som aj rád, že si sebecky viem ukradnúť tie chvíľky, že aj keď je veľa roboty, idem si zabehať. Je to priorita.