Cvicte.sk

Neuveriteľné! Zvládla som svoj prvý polmaratón! Ako?

Maruška

Minulý týždeň som bola nútená upraviť tréningový plán. Mala som málo času a neplánovane som sa zúčastnila polmaratónu.

Beh

30. JUN 2015

Behala som teda v pondelok a v utorok krátke vzdialenosti (6-8 km). Bolo to príjemné a nenásilné. O to väčší šok prišiel v piatok. Moja kamarátka, ktorá bola zaregistrovaná ako účastníčka polmaratónu, sa ma spýtala, či do toho nepôjdem s ňou. Vraj jej známa nemôže bežať. Bez toho, aby som nad tým dlhšie premýšľala, odpovedala som ÁNO. Predsa by som ju v tom nenechala! Vďaka tomu som mala celý piatok nad čím rozmýšľať.

Sobotný deň som si na Morávia Šport Expe "odpracovala" svoje a išla sa psychicky pripravovať na večer. Štart bol o 19:00. Akonáhle som sa dostavila o 18:00 na dohodnutý zraz, všetko išlo veľmi rýchlo. Prezliekla som sa do trička združenia Šanca, pripla si číslo, odovzdala tašku kamarátovi, utekala do koridoru, zapla si hodinky, dala si do úst tabletu od Nutrilite: stačilo rozhrýzť, prehltnúť... Bežíme! 5 500 ľudí sa dalo do pohybu a ja som 3 minúty bežala cez štartovaciu bránu. Všetko počas znenia tónov symfónie Vltava. Bol to naozaj neskutočný "doják".

Prvé 3 km neubiehali, bežali sme s kamarátkou rovnako rýchlo a pekne vedľa seba. Obe sme vedeli, že jedna druhú potrebujeme ako soľ. Pozdĺž celej trasy boli davy fanúšikov, ktorí s nadšením povzbudzovali. Na trinástom kilometri mi nohy oznámili, že cítia, ako skúšam, koľko vydržia... Na osemnástom kilometri sa začali ozývať kolená a členky. Pľúca to prekvapivo zvládali na 100 %.  Nimi som si bola istá, čo inokedy býva problém. Akonáhle som prešľa ceduľu 19 km, kamarátka mi oznámila: "Ešte 2 km!" Chcelo sa mi plakať. Rozpätie mojich krokov sa skracovalo. Kývala  som sa ako opitý medveď. V hlave som si stále hovorila, že to nemôžem vzdať, teraz už nie. Konečne môžem byť na seba pyšná, prekonám sa. Priateľ bude hrdý, otec bude hrdý... WOW! Utekaj... Dvadsiaty kilometer? To som už mala pred očami čierno, bolesť bola neúnosná, nevládala som. Zabočila som do cieľovej ulice. Na jej konci bol cieľový oblúk. Počula som, ako na mňa ľudia kričia: "To dokážeš, už len kúsok, makaj!" Bežala som ďalej a ďalej, až som za sprievodu svetiel a pokrikov dobehla do CIEĽA! Neuveriteľné, zvládla som polmaratón. Doteraz nerozumiem tomu, kde sa to vo mne vzalo. Bol to úžasný zážitok, ktorý by som dopriala všetkým, ktorí sa na preteky chystajú.

Takže máme na to, baby! V každej z nás to je!