Cvicte.sk

Moji kamaráti sa vybrali na bežecký výlet do Chamonix, kde si vyskúšali 24 km vo vysokohorskom prostredí. Vrátili sa nadšení a jeden z nich (Lesky) ma hneď začal prehovárať, že to musím zažiť a vyskúšať na vlastnej koži. K behaniu do kopca som vzťah nemal a popravde som si to celé nevedel ani len predstaviť. Lesky má však veľmi dobre rozvinuté presviedčacie schopnosti, a tak som bol na začiatku októbra plne pripravený, aby som nám vyplnil registrácie. Keďže sa jedná o veľmi prestížne podujatie, tak som podľa pokynov sedel o 13.00 pri počítači a čakal na spustenie. 13.30 sme už boli obaja úspešne prihlásení. Lesky na maratón a ja na cross, ktorý mal merať 23 km.

Čas plynul, on sa poctivo pripravoval, ja už menej poctivo. Zrazu prišiel jún a my sme sa vybrali do Chamonix. Prežili sme tam krásne 4 dni, zabehol som 23 km a k behaniu po horách som si vytvoril ten nejpozitívnejší vzťah. Maratón bol poslednou disciplínou bohatého víkendu. Keď sme na Leskyho čakali v centre Chamonix, kde cieľový koridor lemovali tisíce ľudí, cítil som elektrizujúcu atmosféru. Vtedy som si uvedomil, že to chcem zažiť na vlastnej koži. Vtedy som mal za sebou dva cestné maratóny. Po tom druhom som vyhlásil, že tak skoro ma na maratónsku trať nikto nedostane. A zrazu toto!? Od toho momentu som vedel, že sa do Chamonix raz vrátim a odbehnem marathon na Mont Blanc.

Opäť prišla jeseň a s ňou aj čas registrácie. Pre veľký záujem sa organizátori rozhodli, že účastníkov budú žrebovať. Stačilo sa zaregistrovať a čakať. Pamätám si na to, ako keby to bolo dnes. Išli sme večer do kina v Auparku, keď mi prišiel email, potvrdzujúci štart. Hneď som to zdieľal so svojimi kamošmi. Od tej chvíle som vedel, že to naozaj bude. Môj ďalší bežecký sen sa začal pomaly plniť. Postupne som začal trénovať. Január bol rozbehový.177 km, pomalé tempo a postupné behanie v kopcoch. Niektoré mesiace som nabehal viac kilometrov, niektoré menej. Trénoval som tak, ako mi dovolil čas. Nakoniec som mal pred odchodom do Chamonix nabehané o niečo viac ako 1000 km. Tri dobré mesiace a zvyšné trošku slabšie. Som dosť pripravený?

V stredu v noci sme nasadli do auta a vyrazili. Naša posádka, v zložení Maruška, Simona, Eva a ja, sa vydala za dobrodružstvom. My s Maruškou sme už vedeli, kam ideme a aké nádherné prostredie nás v okolí Mont Blancu čaká. Po dvanástich hodinách cesty cez Rakúsko, Nemecko a Švajčiarsko sme dorazili do Chamonix. Chamonix-Mont-Blanc je obec vo Francúzsku v regióne Rhône-Alpes pod vrchom Mont Blanc.

Chamonix, ležiace vo výške 1000 metrov nad morom, nás privítalo nádherným, až rozprávkovým počasím. Ubytovali sme sa v apartmáne, ktorý sa nachádza priamo v mestečku a po krátkom oddychu sme vyrazili na registráciu a vybrať si svoje štartové balíky. Ešte sme sa chvíľu motali po Chamonix a obdivovali snáď všetko, čo sme videli. Krásne budovy, milých ľudí a smozrejme obrovské hory, ktorým hrdo “šéfuje” najvyšší vrch Európy, teda Mont Blanc. Relax, pohoda a oddych boli naši najlepší kamoši po zvyšok dňa.

Čarovný Mont Blanc

Piatkové ráno začínalo veľmi skoro. O 4:00 totiž štartovali bežci, ktorí sa rozhodli pre ultra vzdialenosť – 82 km s viac ako šesťtisíc nastúpanými výškovými metrami. Vstávať sa nám síce nechcelo, ale nechať si ujsť takýto štart, by bol hriech. Následne sme ešte zaliezli do paplónov a dospávali. Po niekoľkých hodinách na nás už čakalo luxusné počasie. Raňajky a šálku dobrej kávy sme si vyhutnávali na balkóne s výhľadom na okolie Mont Blancu. Dlho sme sa nezdržiavali a vyrazili do hôr. K údolnej stanici lanovky sme mali len niekoľko metrov. Tá nás najskôr vyviezla do výšky približne 2 300 metrov. Tam sme sa na chvíľu zastavili a užívali si ničnerobenie, pohodu a krásy celého okolia. Po chvíli sme sa vybrali na najvyšší možný bod pre bežných ľudí. Lanovka nás vyviezla na Aiguille du Midi do výšky 3 842 metrov. Počasie bolo stále na jednotku. Potulovať sa v tejto výške len v mikine a kraťasoch je skutočný zážitok, ktorý si nemôžete dopriať kedykoľvek. Vďaka tomu, že tu bolo skutočne príjemne, strávili sme tu takmer tri hodiny. Čo nám pred behom veľmi pomohlo v aklimatizácii a zvykaní si na vysokohorský vzduch. Vychutnávali sme si výhľady, ktoré sa nám naskytli a užívali si každú jednu chvíľu. Po návrate “dole” sme oddychovali a zbierali sily na ďalšie “výjazdy”. Poobede sme sa vybrali opačným smerom. Tiež do výšky viac ako 2 000 metrov. Na miesto, kde už pomaly pripravovali cieľ pre cross (24 km) a maratón. Tu sme sa motali niekoľko hodín a dočkali sa aj prvých bežcov takzvaného "Vertical km", teda behu, kde je na 3,4 km nastúpaný 1 výškový. Vôbec som im to nezávidel. Ako to však chodí, hoci to počas behu bolí, v cieli sú všetci štastní a spokojní. 

Sobotný deň sa niesol v znamení 24-kilometrového krosu. Štart bol o 8:00, tomu bol prispôsobený aj náš budík, ktorý zvonil o 6:00. Ľahké raňajky, káva a mohlo sa ísť. Keďže miesto štartu bolo cca 2 km od nášho apartmánu, tak si baby povedali, že rýchlejšia prechádzka je vlastne ako rozcvička. Niekoľko sekúnd po ôsmej hodine už prebiehali štartovou bránou a ja som sa vydal na cestu za nimi. Na trati som našiel miesto, kam som sa stíhal presunúť a povzbudiť ich. Bolo to asi na dvanástom kilometri. Tam som stihol fotiť a hecovať aj chalanov z Martinus Running clubu. Tým sa celkom darilo a vyzerali spokojne. Tak isto to na spomínanom 12-tom vyzeralo aj s našimi babami. Najskôr sa dorútila Eva, potom aj Simča s Maruškou. Chvíľu požartovali a vydali sa bojovať s traťou ďalej. Čakala ich ešte náročnejšia polovica. Ja som sa presunul späť do Chamonix a vyviezol som sa lanovkou do ich cieľa. Tu už bol najrýchlejší Martin Štrba z kníhkupectva Martinus, ktorý si tento beh skutočne celý užíval. Postupne pribiehali ďalší a ďalší. Blížil sa čas prepokladaného dobehu dievčat. Ako prvá dobehla Eva, spokojná a v zásade vysmiata. Niekoľko minút po nej prišli aj Maruška so skúsenou Simčou, ktorá jej počas celej cesty robila doprovod. Sily síce boli na pokraji, ale vytúženého cieľa sa dočkali. Zvyšok dňa sme strávili rozprávaním zážitkov a povaľovaním sa. Mne sa blížil čas štartu, a tak som energiou veľmi neplytval. Večer som si pripravil veci, štartové číslo, výbavu, “stravu” na trať a skontroloval počasie. Predpoveď ukazovala jasný a teplý deň. Ja hovorím, že radšej sa viackrát spotiť, ako jedenkrát zamrznúť.

Ide sa na to

Samotný veľký "deň D" sa začal o 5:00 ráno. Zazvonil mi budík a v tento deň som na vlastné prekvapenie z postele priam vyštartoval. Spravil som si kávu a moju obľúbenú vianočku s jahodovým lekvárom. Na chvíľu som sa ešte zložil do postele. O šiestej som si dal sprchu, dobalil veci do ruksaku, obliekol sa a mohli sme ísť na štart. Ten bol v samotnom centre Chamonix, kde to žilo, ako keby ani nebolo skoré ráno. Rozlúčil som sa so svojím podporným tímom a išiel sa zaradiť do koridoru. Posledné minúty pred štartom sa mi vliekli. Na veľkoplošnej obrazovke nám ukázali trať, ktorú som mal už naštudovanú. Neprišlo k žiadnym zmenám, a tak sme mohli vyraziť. Zimomravky som mal snáď po celom tele. Ulice Chamonix boli totálne zaplnené povzbudzovačmi, ktorí nás hnali od prvých metrov dopredu. Moja stratégia bola jasná. Držať sa na uzde, a tak vydržať čo najdlhšie. Celých 42 km som si rozdelil v hlave na niekoľko úsekov. Pomáha mi to “rýchlejšie” dosahovať aspoň čiastkový cieľ a mať tak beh pod kontrolou.

Prvá časť bola po desiaty kilometer. Išiel som si pekne kilometer za kilometrom a užíval si pokojný beh, príjemnú prírodu borovicového lesa. Jeho vôňu cítim stále, keď si na ten úsek spomeniem. Po hodine behu som si dal energetický gél, ktorý som mal vyskúšaný. Na 10-tom kilometri bola prvá občerstvovacia stanica. Tu som len dočerpal vodu a pobral sa ďalej. Vedel som, že do cieľa mi ostáva ešte 32 kilometrov, ale vôbec ma to neznervózňovalo. Cítil som, že hlava mi v tento deň štrajkovať nebude. Do každého kilometra som išiel s pokorou i radosťou, že mám ďalší za sebou. Ćas rýchlo plynul a deň som si dokonale užíval. Slnko už vyšlo, ale stále sme bežali v tieni, takže teplota bola veľmi príjemná. Cez mierne kopčeky sme sa prehupli do vzdialenejšej doliny a smerovali k dedinke, kde bola dalšia občerstvovačka, konkrétne na 17-tom kilometri. V tom čase som si už stihol pospomínať aj na dávne zážitky.

Napríklad, keď som sa raz nie celkom dobrovoľne vydal na túru na Téryho chatu. Lapal som po dychu pri chôdzi a nohy ma boleli snáď skôr, ako som vyrazil. Vtedy sme tam stretli niekoho bežať smerom hore. Povedal som si, že ten človek sa musel načisto zblázniť. A teraz pozri ho. Sám som si naložil ešte náročnejšie výzvy. Na už spomínanej občerstvovačke som doplnil tekutiny, zjedol zopár pomarančov a pomaly sa vydal ďalej. Keďže ma čakal výstup na najvyšší bod trate, dal som si jednu tabletku Carbonexu. V tomto úseku sa to behom nazvať nedalo - kráčali sme úzkym chodníčkom najskôr po lúke a následne po lese. Na šiestich kilometroch nás čakalo 1000 nastúpaných metrov. Priestor na vymýšľanie tu nebol. Ľudí stale veľa a cesta úzka. Držal som tempo celej skupiny a citíl sa úplne fantasticky. Asi v polovici kopca sme prišli na zjazdovku, kde sa stúpanie na chvíľu zmiernilo. Dokonca som sa aj rozbehol. Trvalo to síce dlho, ale mne čas plynul a vôbec mi to tak nepripadalo. Po vystúpaní na vrchol sa nám naskytol nádherný pohľad. Kvôli takýmto momentom sa oplatí vybrať na takéto preteky. Po dosiahnutí najvyššieho bodu nasledovalo prudké klesanie. Čakal som kadečo, ale toto bolo príliš. Ledva sa dalo kráčať, nieto ešte bežať. Úzke shodíky, kamene, štrk. No proste zábava. Chvíľu trvalo, kým sme sa dostali do miest, kde sa dalo normálne bežať. Opäť sa mi potvrdilo, že niekedy je ľahšie ísť do kopca ako z neho.

Po šesťkilometrovom klesaní sme sa dostali do ďalšej dedinky na trati. Tu na nás čakalo niekoľko stovák ľudí, ktorí vehementne povzbudzovali. Zo štartového čísla čítali mená, a tak fandili každému, kto sa sem dostal. Opäť absolútny moment na zimomriavky. Cez niekoľko lúk a kraj lesa sme sa dostali na tridsiaty kilometer, kde na nás čakala ďalšia stanica na dopĺňanie tekutín či stravy. Tu som sa na chvíľu zastavil a pomaly jedol pomaranče a banány. Začal som cítiť nohy a dostavila sa aj únava. Dlhý zbeh dal nohám poriadne zabrať. Prsty dokopané od kameňov, stehná stuhnuté z dlhého klesania. "Ide sa ďalej," povedal som si. Nasledovalo zopár metrov do kopca a cez lávku ponad cestu do záverečných 12 km. Vedel som, že to bude náročnejšie, ako som čakal. 31 km som zvládol, ale cítil som, že sa blíži pohroma. Čakali ma ešte dve dlhé stúpania v celkovej výške asi 1400 metrov.

Sily postupne dochádzali, a tak mi neostávalo nič iné, ako sa zastaviť. Chviľu som stál a potom kráčal do strmého kopca ďalej. Zrazu ma vyplo úplne. Nevedel som sa pohnúť ani o krok ďalej. Sadol som si na kameň, napil sa vody a čakal, čo príde. Veľakrát som čítal, že ultrabežci mávajú stavy, že nevedia ísť ďalej a že sa stačí len premôcť a zabrať. Síce som ani zďaleka nebol na ultra vzdialenosti, ale pocitovo som bol dávno za nimi =D Dal som si ďalšiu tabletu Carbonexu a začal šliapať ďalej. Krok za krokom, meter za metrom. Ani náhodou som sa neodvážil myslieť na cieľovú bránu. Mojím cieľom sa zrazu stával každý ďalší strom, každá ďalšia zákruta. Občas som si posedel, ale dokázal som prekonať aj tú najhoršiu krízu a vnútorne som našiel obrovskú vôľu preteky dokončiť. Ani na sekundu som nepomyslel, že by som sa nedostal do cieľa.

Prvý z vrcholov počas krízy som dokázal zdolať. Jeden zbeh, jedno stúpanie a potom už len vlnovka do cieľa, hovoril som si. Nádych, výdych. A idem na to. Dole to celkom išlo. Po vlnovke tak isto. Kopec som opäť pretrpel. Veľmi mi pomohlo, že som vedel, čo ma čaká, keďže trať bola totožná s tou, po ktorej som pred rokom dobehol cross. Druhé stúpanie  bolo nekonečné. Občerstvovačka, ktorá bola na jeho konci, sa však každým krokom približovala. Keď som ju zbadal, bol som si istý, že to dokážem. Chvíľu mi síce trvalo, kým som sa k nej dostal, ale už len vidieť ju, mi dávalo sily bojovať ďalej. Po príchode na ňu som sa oblial vodou. Keďže teplota bola vysoká (viac ako 25 stupňov vo výške 2000 mnm), vypotil som snáď všetko, čo vo mne bolo. Zobral som si celú fľašu koly a sadol si k múriku. Vystrel som nohy, vytiahol telefón a napísal správu Maruške. Dal som jej info, že prídem, ale že to bude chvíľu trvať. Chvíľu som si oddýchol, prehodil zopár slov o tom, či zvládnem ísť do konca a vydal som sa na svojich posledných 5 kilometrov. Nasadil som si slúchatká, pustil hudbu a začal šliapať.

Čas plynul a ja ani neviem, na čo všetko som si stihol za tých niekoľko hodín pospomínať. Napriek únave som si vychutnával výhľady, ktoré sa mi ponúkali. Dokonalá príroda. Metre ubúdali a mne sa plnil sen, ktorý som sníval celý rok. Stále som išiel zodpovedne krok za krokom, meter za metrom a kilometer za kilometrom. Približne dva kilometre pred cieľom sme vyšli z lesa na cestičku a vtedy som ho zbadal. CIEĽ. Vedel som, že tam ešte nie som, ale bol som si viac ako istý, že už ma nič nezastaví. Postupne som chôdzu zrýchľoval a miestami si aj pobehol. Cítil som ešte zvyšky energie, ktoré vo mne po toľkých hodinách ostávali. Na posledom kilometri bol aj posledný kopec. Na ten som sa vyškriabal, predbehol zopár ľudí. Keď som sa vynoril spoza zákruty, videl som známe tváre. Simona s Radkym na mňa čakali. Hecovali ma, fotili a podali mi vlajku. Povedal som im, nech na mňa nehovoria. Že mám toho dosť. Zrazu sa z chôdze stal beh a ja som bežal do cieľa. Po chvíli ďalšia známa tvár. Eva. Tá si vzala do hlavy, že mi spraví dokonalé cieľové video a aj sa jej to podarilo. Stále som bežal a metre do cieľa ubúdali. Predbehol som kolegu a už som hľadal pohľadom Marušku, ktorá na mňa čakala. Keď som ju zbadal pribehol som k nej, objal ju a povedal, že som to dokázal! Ona ma ešte hnala do cieľa. Tých niekoľko metrov ma už nič nemohlo zastaviť. Slzy sa mi tlačili do očí a ja som dokázal sám sebe, že to dokážem. Splnil som si sen a so vztýčenými rukami a slovenskou zástavou v nich som preťal cieľovú čiaru. Tú, o ktorej som sníval, tú, pre ktorú som sa tak namáhal. Sadol som si na lavicu a dal ruky do dlaní. Nemohol som tomu uveriť. Po tvári mi tiekli slzy šťastia. Dokonalé!

Pozbieral som sa, dal si dole šilt a šiel po zaslúženú medailu. Pri východe z koridora na mňa čakali moji parťáci. Spoločne sme oslavovali, fotili sa a vychutnávali si dokonalé momenty. Všetci sme dokázali v ten víkend niečo neskutočné. Každému z nás sa vryje do pamäti a budeme na to vždy s úsmevom a zimomriavkami spomínať. Všetká bolesť je už zabudnutá, ale víťaztvo a skvelý pocit ostanú v nás navždy.